O moci

"Never svojej sláve ani bohatstvu, ani hodnosti, ale ver svojej vlastnej sile - svojim zásadám o veciach, ktoré sú v našej moci... a ktoré nie sú v našej moci. Lebo to je to jediné, čo nás robí slobodnými a nezávislými od prekážok, čo dvíha šiju ponížených, a spôsobuje, že sa môžeme priamo dívať do tváre bohatým veľmožom a tyranom."  Epiktétos

Čo chcel Epiktétos povedať?

Tento grécky filozof, žijúci pred cca 2000 rokmi, chcel uvedeným výrokom možno povedať len to, že schopnosť ovládať vlastné myšlienky a túžby, je cestou ku slobode a nezávislosti.

Podľa jeho slov je zrejmé, že aj počas Antiky ľudia čelili množstvu situácií, ktoré ich oberali o pocit slobody a boli mimo ich schopností pohnúť nimi. Pocit bez-moci sužoval mnohých (a nielen skutočných otrokov!) a práve preto sa niektorí snažili udržať nadhľad, aj hľadať cestu "ako na..." zdravie, šťastie, blaženosť, blahobyt i celkové umenie života. 

Niektorí z nich sa zamilovali do hľadania múdrosti natoľko, až z nich vznikli "filozofi" (filein=ľúbiť, sofia=múdrosť).

Keď nazrieme do histórie, nájdeme v nej veľmi veľa milovníkov múdrosti a mnoho ich inšpiratívnych pohľadov, výrokov, príbehov a postrehov. A to po celom svete! Dnes to nie je inak.

Tiež tu máme kopec múdrych ľudí, guruov, vodcov, vedcov, koučov, sprievodcov, šamanov, spisovateľov a motivačných rečníkov, z ktorých mnohí hovoria fakt múdro a k veci.

Čo je na tom celom zaujímavé je, podľa mňa, len to, že ani po tých niekoľkých tisícoch rokoch, sa veľa nezmenilo. 

Aj keď máme planétu obmotanú satelitmi, z miest trčí les mrakodrapov, domácnosti blikajú všeužitočnými smart pomocníkmi a múdri ľudia šíria svoje poznanie "na jeden klik", až tak veľa sa vlastne nezmenilo.

Stále je na planéte drvivá väčšina ľudí, ktorí sa cítia bez-mocní a slabí, pričom blahobyt a moc patrí podobnej hŕstke bohatých a tyranizujúcich jedincov.

Dobrá správa ale je, že mladé generácie to už vidia a "nedajú sa opiť rožkom". Neveria moci iných. Aj keď to tak po posledných voľbách síce nevyzerá, ja to vidím celkom pozitívne.

Pretože všetko nasvedčuje tomu, že sme dosiahli "bod obratu". Spomína ho mnoho filozofov, vedcov, duchovných vodcov i veštcov. Možno stačí tá povestná "stá opica" a niečo sa naozaj zmení. 

A viete prečo?

Pretože stačí ozaj málo! 

A buď ľudstvo zničí samé seba (a potom to už bude vlastne jedno), alebo ľudia pochopia, že všetko, čo hľadali, majú už dávno v sebe.

Stačí sa prestať pozerať von a začať hľadať vnútri. To je celé.

Naša moc nespočíva v tom, akou silou dokážeme "rozbiť atóm", ale akou silou dokážeme "spájať atómy".

Tú vetu si zapíšte – raz z toho bude dobrý citát:-)

Doterajšie obdobie hľadania "vonku" - triedenia, rozdeľovania, klasifikovania, tabuľkovania - bolo / je potrebné. 

Tak, ako dieťa pozoruje najskôr svet vonku (spoznáva ho zvonku svojimi zmyslami) a až potom sa pozerá dovnútra (učí sa rozpoznávať a ovládať vnútorné procesy), tak aj ľudstvo prechádza z jednej etapy do ďalšej. Od závislosti na iných, k vlastnej nezávislosti a sile, a nakoniec k spolupráci.

Rovnako, ako každý jednotlivec prechádza svojim vlastným vývojom, sám za seba... aj ľudstvo zreje. Nedá sa to urýchliť, nedá sa to zmeniť. Dá sa v tom procese zmien a zrenia len BYŤ. A naučiť sa s tým ŽIŤ.

Na zamyslenie 

Ešte jeden citát z knihy Stoicizmus na každý deň v roku, ktorý mi Epiktétovu múdrosť pripomenul:

V jednej scéne z klasického románu Stevena Pressfielda o Alexandrovi Veľkom, Cnosti vojny, Alexander dosiahne brod cez rieku, kde musí čeliť filozofovi, ktorý sa odmieta pohnúť. "Tento muž ovládol svet!" zakričí jeden z Alexandrových mužov. "Čo si dokázal ty?" A filozof z absolútnou sebaistotou odpovie: "Ja som ovládol potrebu ovládnuť svet."

Ja som ovládol potrebu ovládnuť svet.

Myslíte, že treba niečo viac? 

Ja myslím, že asi už nič nové nevymyslíme a ani netreba.

Netreba hľadať žiadnu "zázračnú tabletku" na problémy sveta. 

Len tie staré múdrosti stačí začať naozaj žiť. Spojiť to, čo už vieme. Každý sám v sebe. Prestať mať chuť "ovládať" a meniť iných, aj prestať sa cítiť ako obeť "silnejších"... a začať ovládať sami seba. Aby sme mohli konečne slobodne spolu-žiť.

Pripomeňme si ešte zopár starovekých odkazov:

1. Poznaj sám seba (Delfská veštiareň, Táles,, 5 st. pred n.l.) – znamená poznaj svoje potreby, svoje telo, svoje pocity a emócie, myšlienky, túžby, presvedčenia, slabiny, talenty atď.
2. Keď nedokážeš ovládnuť hnev, ovládne on teba (Anton Pavlovič Čechov, ruský dramatik a autor, lekár 1860–1904) – znamená to uvedomovať si a mať pod kontrolou svoje emócie, inak premôžu oni nás.
3. Ovládni svoju myseľ, lebo ona ovládne teba (Quintus Horatius Flaccus, rímsky lyrik, 1st. pred n. l.). – znamená dokázať pracovať s vlastnými myšlienkami a nenechať sa nimi unášať či väzniť tam, kde nepotrebujeme.

To isté, možno len v inej podobe, sa dočítate po 2000 rokoch aj v každej súčasnej príručke osobného rozvoja.

Asi to teda bude dôležité:- )

Prečo je seba-poznanie a seba-ovládanie také dôležité?

Nuž lebo ak niekto iný pozná nás (naše telo, emócie, myšlienky, túžby atď.) lepšie ako my sami seba, kto je vo výhode?

Ak niekto iný ovláda či ovplyvňuje naše vlastné pocity a myšlienky, kto má nad nami potom skutočnú moc?

Chceme to zmeniť? Chceme fakt dospieť? A spolupracovať ako slobodné bytosti?

Odpovedzme si každý sám za seba:-)

Pohodové dni a veľa seba-sily/moci všetkým nám,

Daniela