O ne-plánovaní

Plánovať či neplánovať? Túto otázku si kladiem posledných pár rokov. Na čo som prišla?

Kým som neutiekla z korporátu na farmu (a potom späť), mala som vo veľa veciach jasno. Projekty, ktoré som viedla, mali predsa svoj začiatok i koniec, a tak museli mať jasnú i cestu k cieľu. Plán. KPI. Timing. Občas sa cesta síce kľukatila, ale vždy sa k tomu našla nejaká štatistická odchylka a napokon sa do nejakého cieľa predsa len došlo. Alebo sa prešlo na inú cestu.

Ale plánovať pri koňoch a deťoch? Zabudni! Prispôsob sa! Inak sa zblázniš:- )

Po prvom lete na farme som zistila, že na moje tabuľky a plány môžem pokojne zabudnúť. Až vtedy som naplno pochopila podstatu známej vety: 

Ak chcete pobaviť Boha, povedzte mu o svojich plánoch.

Smrť rodičov ma síce naučila, že nie všetko je v mojej moci, no aj tak... som mala pocit, že "môžem pohnúť horou". V duchu moderných poučiek "treba len chcieť!!!", som si ešte stále dávala odvážne plány. Veď prečo nie? Toľko vecí sa mi už splnilo, tak prečo nechcieť viac?

Začalo to vlastne na niektorom z kurzov osobného rozvoja ešte dávno pred maminou smrťou. Vrhla som sa do neprebádaných zákutí mojej duše hlava-nehlava. Akonáhle som pochopila, že fakt "môžem" čokoľvek! aj byť sama sebou:-), moje túžby a predstavy nepoznali hraníc. Vedela som čo chcem, aj ako sa tam dostať. Stačí predsa len chcieť...

Aj dnes stretávam ľudí, ktorí majú pocit, že "vedia" ako sú veci správne (aby sme boli zdraví, šťastní, bohatí...), čo treba chcieť, aj ako sa tam dostať. Myslia to dobre – dobre to poznám.

No... došlo mi... že ani toto nie je moja cesta... až keď som úplne "padla na hubu". Nie z koňa. Z toho som padla párkrát a smiala som sa. Toto bolelo viac. Rozbila som sa na kúsky.

Asi som nedávala v škole pozor, lebo túto vetu som si z dejín filozofie nezapamätala:

V živote je to ako pri šachu. Premyslíte si plán, ten je však podmienený tým, čo v šachu zamýšľa náš súper, v živote osud. Arthur Schopenhauer nemecký filozof 1788–1860

Plán je vraj podmienený osudom.

Osudom? Ten si ale predsa tvoríme sami! Ozvú sa zaiste mnohé moderné hlasy. Ty si osud sám!!! Hovoria.

Tak ja, po polstoročí prieskumu života na Zemi, sa už veru neodvažujem tvrdiť či osud je alebo nie je daný. Ani netvrdím, že plánovanie je dobré alebo zlé. Viem len to, čo sa deje mne, a to s vami zdieľam. Aby som doplnila mozaiku života. Tú svoju vlastnú si už zložte ako chcete vy: -)

Zhrniem si to takto:

1. Ak máme osud pevne daný, je akékoľvek plánovanie zbytočné. Nech robíš, čo robíš, vždy dôjdeš tam, kam máš. Nie je to v tvojej moci. Tvoj život riadi nejaký vonkajší "program". Bodka.
2. Ak nemáme osud pevne daný, môžeme robiť čokoľvek. A dostaneme sa kamkoľvek. Na výslnie a zlaté pláže, ale aj tam, kde to nie je veľmi príjemné, ani užitočné alebo to nikam nevedie. Ale je to aspoň všetko v našej moci. Cítime sa tak mocní.

Nič z toho sa mne osobne ale nepozdáva a niečo vo mne kričí ee.. nieeee, toto mi nesedí. Kone mi totiž ukázali ešte aj inú cestu!

A tak siaham po mojom obľúbenom gréckom filozofovi Herakleitovi a jeho slovách:

Svet je hrajúci sa chlapec, sunúci svoje kamienky v hre. Herakleitos z Efezu, 4 st. p.n.l.

Beriem si z tých slov aj života koní to podstatné:

Môj životný osud je ako spoločenská hra – mám tu isté pravidlá, ale viem v nich robiť svoje vlastné kroky. A možno viem vymyslieť a vytvoriť aj nové kombinácie v rámci hry. Ako v hre... ako v tanci... ako v stáde koní.

A tak sa už dnes viac hrám.

Hrám sa s osudom a hrám sa aj s vlastnými plánmi. 

Je to vlastne ako slobodný tanec dvoch bytostí... ako tanec s koňmi. Chvíľu vedie jeden a chvíľu zase ten druhý. Dôležité je, aby sa vzájomne počúvali.

Prijala som tú hru a prestala som bojkotovať pravidlá Vesmíru. Len v nich ľahšie tancujem.

Plánujem, ale plány aj prispôsobujem. 

Akonáhle to preženiem a vybočím priveľa - chcem priveľa alebo naopak nechcem nič -  vypadávam z hry. Nedarí sa mi... kone sa rozutekajú... deti jačia... telo kričí... projekty viaznu... a veci sa kazia.

Ak sa niečo nedarí... zastavím sa a spravím krok späť. Povolím a načúvam.. srdcom... kadiaľ ďalej?

Ako v tanci s partnerom... s koňom... so životom. Vediete a zároveň ste vedení.

A Vesmír vtedy odpovedá.

Je láskavý a múdry. Keď sa pýtam, vždy mi napovie... motivuje... inšpiruje ma

... kadiaľ ďalej... spolu... hoc neplánovane.

Nuž.. netuším, či je "správne" takéto ne-plánovanie. Ale jednoznačne mi je v tom dobre. Akosi ľahko... a krásne.

Ani tento príspevok som neplánovala. V poslednej dobe absolútne neviem, o čom "mám" písať. Je to predsa osobný – nie pracovný blog... nepotrebujem aby ste ma čítali... nepotrebujem plniť žiadne plány.

Len keď sa mi chce, tak namiesto telky otváram večer počítač... a prsty už tancujú. Možno je to vlastne ten plán Vesmíru:- )

Na záver pár otázok na zamyslenie aj pre vás: 

• Plánujete? Ak áno, tak čo plánujete a prečo? 
• Neplánujete? Z akého dôvodu?
• V čom vám plánovanie pomáha? A v čom nie? 
• Aké plány sa vám podarilo dosiahnuť? Vďaka čomu sa to podľa vás podarilo? Viete to použiť aj pre iné plány?
• Čo najhoršie by sa mohlo stalo, ak by ste plánovať prestali? A čo najlepšie?

Príjemné premýšľanie a nech máme všetci príjemný, hoc aj ne-plánovaný večer.

Daniela