O smútku a smrti

Prečo nás vie smrť tak rozrušiť? Prečo smútime, keď vieme, že každý raz musí odísť? Dá sa na smrť pripraviť? Ako sa vysporiadať so smrťou blízkych? Má zmysel chodiť na hroby? Možno máte v hlave podobné otázky ako ja. Poďme sa zamyslieť spolu. 

Keď nás smrť dostane na kolená

Môj otec zomrel, keď som mala len 24 rokov. Od diagnostikovania rakoviny ubehli len 4 mesiace a stáli sme nad jeho hrobom. Netuším, ako som v tom čase dokázala odoslať pozvánky a vybrať hudbu na pohreb, napísať nekrológ a sama príhovor na pohrebe aj povedať. Myslím, že som bola v tranze. Kolená sa mi podlomili až doma.

Padla som v detskej izbe na podlahu a plakala som hlbokou bolesťou niekoľko mesiacov. Mala som pocit, že tam zostanem sedieť a uplačem sa k smrti. Nemalo to konca. Bolelo ma úplne všetko a väčšinu času som len čumela do steny alebo plakala. Aj v práci.

Jedného dňa som si zrazu uvedomila, že moje telo potrebuje vypustiť nahromadené tekutiny. V tej chvíli mi došlo, že akokoľvek smutná a nešťastná budem, život vo mne neprestane tiecť. Musela som jednoducho na wc. Musela som jesť. Musela som spať. Musela som dýchať. Respektíve to moje telo robilo za mňa. Automaticky. Inštinktívne. Bez môjho vedomého úsilia. Som mu za to nesmierne vďačná! Príroda vo mne sa o mňa postarala.

Nečakaná zmena bolí

Možno to poznáte aj vy. Ak ste zažili náhly, náročný alebo akýkoľvek odchod človeka, ktorého ste hlboko milovali, tak vás to na istý čas jednoducho vykoľají. Chodíte chvíľu ako živá mŕtvola. Možno chodíte do práce, či do školy a možno sa aj staráte o rodinu, ale tak nejako automaticky. Zo zvyku jete, umývate sa, obliekate sa a denné úlohy aj svet majú zrazu rovnakú šedú farbu. Aj jedlo chutí všetko rovnako. Vlastne nechutí.

Psychológovia by tento stav isto vedeli lepšie vysvetliť a možno to má aj nejaké pomenovanie. No pre mňa to po smrti otca bolo jednoducho obdobie prázdna. Dnes viem, že bolo potrebné. 

Precitla som z neho vedome asi tak o mesiac, keď ma z neho prebudili študenti rozdávajúci na deň narcisov žlté kvety. Pamätám si, ako som im bola vďačná. Zrazu niekto zvonku prejavil súcit s tým, čo som prežívala. Vtedy som si sľúbila, že o smrti a rakovine budem hovoriť nahlas. Ten sľub držím dodnes.

Vedieť o tom, že budem čoskoro mŕtvy, je tá najdôležitejšia vec v mojom živote, ktorá mi pomohla spraviť veľké rozhodnutia. Mať na pamäti, že zomriete, je ten najlepší spôsob ako sa vyhnúť obavám, že máte čo stratiť. Steve Jobs

Smrť chodila okolo mňa aj po smrti otca. O pár mesiacov si prišla po ďalších troch blízkych členov rodiny a o niekoľko rokov aj po mamu. Neboli to ľahké roky...

Hoci som si na smrť už zvykla, vždy mi vie vliať slzy do očí. Čím to je? Veď môj rozum to už dávno pochopil, že sa to jednoducho stáva... že život raz skončí.

Keď sa tak cítim ja, asi to tak cítia aj iní. 

Otázka znie: prečo smútime, žialime, plačeme, aj keď nám to nerobí dobre? Načo je to dobré?

Načo je nám smútok a žiaľ?

Nuž predstavme si, že by sme tieto nie príjemné pocity žiaľu a smútku nepociťovali.

Pri najbližšom úmrtí blízkej osoby by sme reagovali podobne, ako na rozbitý pohár v krčme. Len by sme upratali črepy a išli by sme ďalej. Možno by sme si vzali iný pohár a pili by sme ďalej akoby sa nič nestalo. Ako by to ovplyvnilo naše existujúce vzťahy?

Ak by ľudia, sediaci okolo nášho stola, tiež necítili smútok, asi by im to nevadilo. Bolo by to vlastne jedno kto s kým pije. Osoby okolo nás by mali pre nás rovnakú hodnotu... a to skoro žiadnu. Pohár ako pohár, no nie?

Ak by sme necítili smútok a žiaľ, bolo by nám jedno s kým pijeme, žijeme a pracujeme a s kým budujeme svet okolo nás. 

Bolo by nám jedno, ako sa tie osoby cítia a im by bolo tiež jedno ako sa máme my. Ako by sme sa dohodli? Nestarali by sme sa o ich potreby a city a ani oni o nás. Ako by to vyzeralo?

A ak by sa nám (alebo im) niečo stalo, napríklad zostali by niekde sami alebo by (sme) aj umreli, necítil by nikto nič. Nikto by nebol smutný. Nik by nikomu nechýbal. Nik by o sebe nedal vedieť, že potrebuje pomoc. 

Bolo by to lepšie?

Ak to bolí, bolo to dôležité

Smútok nás priťahuje k ľuďom a k iným živým bytostiam, ktoré sú pre nás dôležité, niečím obohacujú náš život. 

Ak tieto bytosti odídu na nejaký čas preč, je nám smutno, ale vieme / veríme, že sa ešte môžu vrátiť. Ak zomrú, cítime žiaľ alebo zármutok, čo je "vyšší level" smútku. Vieme, že táto zmena je už nezvratná a tá bytosť sa už nevráti. Nikdy. Nikdy už spolu nezažijeme to, čo sme spolu zažili a páčilo sa nám to. Nevrátime to.

Preto nás vie smrť tak dostať na kolená. Vieme, že to, čo bolo pre nás dôležité, sa už nikdy nevráti. A čím viac to bolo pre nás dôležité, tým viac to bolí.

Otázne je, čo bolo "to" dôležité?

Čo nám tá bytosť "dávala", čo nám teraz chýba? Dá sa to vrátiť späť? A čo s tým?

Nemám jasnú odpoveď, no poviem aspoň príklad z môjho života. 

Ako sa dá vysporiadať so smrťou blízkych?

Keď zomreli moji rodičia, bolelo to veľmi. Mali sme veľmi pekné vzťahy a bolo nám spolu vždy dobre a veselo. Nespomínam si na nič, čo by mi vadilo. Okrem doby puberty, kedy mi jasne že vadilo všetko : -)

Čo sa vo mne dialo... čo mi zrazu chýbalo, keď odišli? Prečo ma smrť rodičov tak bolela? A čo som s tým urobila? 

1. Nestihla som otcovi povedať, ako veľmi bol pre mňa dôležitý. Myslím, že to cítil, ale nikdy sme sa o pocitoch doma nerozprávali nahlas. Som dieťa socializmu – vtedy city neboli "in" a ja som o nich jednoducho hovoriť nevedela. Netušila som čo cítim a prečo, ani som nevedela ako zvládnuť náročnú situáciu akou smrť jednoznačne je. Po otcovej smrti som mohla jedine prijať dobu, v ktorej som vyrastala a prijať seba, že som to vtedy nevedela.
2. Bolo mi ľúto vecí, ktoré som ne-urobila a pritom som mohla. Napríklad zobrať mamu na cestu okolo sveta alebo aspoň častejšie na výlety. Vravela to viackrát. Peniaze sme na to mali. Po smrti som sa s tým mohla len vyrovnať, odpustiť si, že som to nestihla. A rozhodnúť sa, že už nikdy nebudem odkladať dôležité veci "na potom". Tak som som si napríklad o pár mesiacov kúpila koňa a dala som výpoveď. Existovali ale iste aj iné riešenia:-) 
3. Nestihla som otcovi povedať, ako veľmi ho potrebujem. Nestihla som ho požiadať o pomoc a zaujímať sa o jeho pohľad na niektoré veci. Nestihla som mu povedať, že by som potrebovala jeho objatie a uistenie, že som/budem v poriadku (to potrebuje asi každá dcéra). Nestihla som si vypočuť jeho trápenia. To už nezmením, takže môžem to len prijať a zmieriť sa s tým. A môžem sa tiež rozhodnúť zdieľať a rozprávať sa s blízkymi viac. Mame som to našťastie povedať stihla a o to jednoduchšie som jej odchod prijala.
4. Mala som pocit, že to krásne, čo sme spolu s rodičmi žili, sa už nikdy nezopakuje. Ako keď vám uletí balón... už sa ho nikdy nedotknete. To je pravda. Nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Preto je fajn, užiť si každý jeden moment života. Nevráti sa ani sekunda! Toto sa dá tiež len prijať ako súčasť života na Zemi a podľa toho žiť.
5. Mala som pocit, že podobné momenty, aké som zažila s rodičmi, už nikdy nezažijem. Mýlila som sa! Zažila som všeličo krásne a hodnotné, len to bolo "iné". Mám aspoň bohatšiu zbierku momentov. Musela som pripustiť, že je ok mať aj iné spomienky a že ich môžem mať oveľa viac. Prijala som, že môj život nekončí smrťou/odchodom niekoho iného!

Dá sa na smrť pripraviť?

Neviem. Možno trochu áno, ale každý odchod nám ukáže niečo iné – o tých, ktorí odišli, o živote, o nás. Tak ani ja neviem, či som dostatočne pripravená na smrť ďalších blízkych.

Ale jedno viem. Zážitok smrti mi už ukázal, čo smrť pre pozostalých môže znamenať a čo môžem robiť, aby som ten budúci žiaľ zvládla o niečo ľahšie: nenechávať veci na poslednú chvíľu, rozprávať sa, zdieľať, dýchať, žiť, naučiť sa zvládať stres, ktorý k životu jednoducho patrí. 

Čo robiť, keď smrť vkročí do nášho života? 

Môžeme sa k nej postaviť čelom a prijať jej výzvy ako novú skúsenosť. 

V kritických okamihoch, keď nás emócie smútku a žiaľu zahlcujú (tesne po udalosti alebo kedykoľvek neskôr pri ťažko prežívanej spomienke), odporúčam nasledovné:

Tieto tri body nám umožnia upokojiť sa a zvládnuť akútny stres, ktorý prináša smútok a žiaľ zo smrti. Ak napätie nepoľavuje, požiadajme o pomoc našich blízkych, priateľov, kolegov či odborníkov na duševné zdravie, napríklad aj cez Linku dôvery. 

Pomôcť vie aj to, ak náročnú emóciu vytrasieme, vytancujeme, vybeháme, vyspievame, zapíšeme si a pod. Len tú bolesť nedržme v sebe. Tým skôr totiž príde smrť aj po nás. 

A čo potom, keď akútny stres prejde? 

Bude to asi ešte chvíľu trvať, kým sa hladina emócií ustáli.

Nemusí to byť vôbec príjemné obdobie. Ale verte, prejde to. Obdobie smútku a žiaľu je dočasné, tak ako jesenné počasie či tmavé zimné dni. Slnko raz opäť vyjde:-)

A čo medzitým? Alebo potom, keď už tu naši blízki nie sú?

Má zmysel chodiť na hroby?

Čas dušičkový – začína byť celkom frmol v poslednej dobe! Tradícia vraví "že by sme mali...". 

Každý z nás to ale môže mať inak. A je to v poriadku. 

Ak cítime, že chceme zapáliť sviečku na hrobe blízkeho, urobme to a pokojne počas dušičiek. 

Ak chceme zapáliť sviečku doma, urobme to. 

Ak nechceme, nerobme to.

Zmyslom "chodenia na hroby" je prejav úcty našim predkom. Zastavenie v bežnom zhone, zvedomenie si minulosti, aj spoločne zdieľaný čas s rodinou. Robia to inak aj slony a asi aj iné divo žijúce zvieratá. Takže je to v poriadku. 

Ak to však má byť zdrojom stresu, naháňania sa a hádok v rodine, je to podľa mňa zbytočné a popiera to pôvodný zámer sviatku. 

Čas dušičiek je vyhradený spomienkam a odkazu našich blízkych. Započuť ich však môžeme len v tichu. Doprajme si to. Je to naozaj vzácny čas.

Na záver... o smútku a smrti

• Smrť patrí k životu. Bez nej by život nebol. Čím skôr sa so smrťou zmierime, tým skôr jej pokoj a silu pocítime.
• Skúsenosť smrti je neprenosná. Nedá sa naučiť "ako zvládnuť smrť" a nič necítiť. Vieme sa pripraviť len na to, ako ľahšie zvládnuť smútok a ďalšie náročné emócie, ktoré smrť prirodzene prináša.
• Niekedy nás smrť vie prebrať k životu. Mňa osobne teda rozhodne áno!

To, čo píšem, pomohlo mne osobne prekonať smrť mojich najbližších. Existuje 1000 ďalších pohľadov na smrť, a aj spôsobov ako sa s ňou vysporiadať. Prajem vám, nech nájdete ten svoj.

S láskou,

Daniela